Stanovačka s baby Lu – S bábom pod stanom

Jupí, jupí, o  dva týždne nás čaká s baby Lu náš tretí skautský tábor. 

Ten prvý bol najzložitejší – síce bola ešte v brušku, ale tak naširoko, že som si na podsadovej posteli nemala kde položiť ruky a dosť ma z toho boleli. (v 7.mesiaci som bola, teda vlastne Lu)

Ten druhý, minuloročný, som sa vyspala výrazne lepšie, aj keď bol náročnejší než som si predstavovala, bo bolo veľmi sucho a Lu z prachu očká červeneli. (Lu mala 9 mesiacov) Na tento tretí sa neskutočne teším. (Lu bude mať 21 mesiacov)

Pokúsila som sa tu ako-tak spísať, čo sa nám pri stanovaní osvedčilo. Vlastne, keď po prečítaní tohto príspevku som zistila, že ani tak nejde o to, ako sa na stanovanie čo najlepšie pripraviť, ale o dar vedieť si ho užiť, aj keby traktory padali. 

Vôbec nepokrývam tipy na miesta na stanovanie.  Najviac vychádzam zo spomienok na naše skautské tábory, stanovali sme však aj v národných parkoch USA (september 2015, Lu mala 11 mesiacov, už vedela chodiť, v stane sme  boli 6 nocí, dokopy v troch kempoch)

Hygiena:

Na skaute platia 2 základné hygienická pravidlá. Jedno je o troch sekundách na zemi, druhé o čistej špine. Som ich veľkou vyznávačkou a podľa mňa sa skvelo hodia na všetky stanovačky.

Po prebaľovaní umyjem vodou(točka, potok/fľaša..). Pred jedením umyjem ruky. Kúpanie – keď  sa dá. Skúšala som na tábore minulý rok aj látkovky, ale napokon sme dobačovali s jednorazovými plienkami. Tento rok už nám plienky netreba, tak o odpad menej. 

Ohľadom kúpania – my máme na tábore aj sprchu, ale celkom fajn sa mi osvedčila umelá vanička – ráno tam dám zohriať vodu na slnku a poobede okúpem. Alebo aj veľký lavór. Neosvedčil sa mi nafukovací bazénik (príliš citlivý na diery), ktorý sa ľahko zasviní a ťažko čistí. Vaničku/lavór len v potoku opláchnem a je čisté. Skúste v potoku opláchnuť nafukovací bazénik... V kempoch sme sa s Lu pod sprchou spoločne poumývali. ( v sprche na zemi na uteráku sedela, ak bola zem ok, alebo v rukách ju Michal držal, hlavne sme ju umývali cez deň keď bolo teplo, bo navečer bola dosťže kosa)

Strava: 

To neviem veľmi opísať. Nie je to pre nás veľmi téma. Lu sa stále dojčí. Minulý rok na tábore som jej odkladala z nášho jedla pred dochutením, tento rok už nebudem. V podstate toho ten škrček zje tak málo, že ani krupicová kaša s cukrom či puding s piškótami jej neuškodí v tom jej mokromnožstve. Na hryzkanie je vždy fajn mrkvička, jabĺčko, chrumky... Som zvedavá ako jej bude chutiť lančmitový guláš a lančmitový stejk.. :)) Stoličku na jedenie som neriešila, Lu mala na jedenie stôl. 

Spánok:

V čom: dá sa všelijako. V normálnom aj v podsadovom stane používame nafukovacie kalimatky, ešte viac eňo ňuno sú vraj nafukovacie postele/matrace, ale to je na môj vkus príliš veľké, príliš pohodlné a hrozne zle sa z toho čistí suchá tráva. Naobliekavam ju na noc podľa toho, aká je kosa, keď ide spať- čiže pred spaním ju oblečiem tak aby jej večer vonku bolo príjemne. Obal na bábo sme skúšali takto-

A)  dospelácky spacák, v strede zviazaný a preložený na polovicu tak, že dolná polovica bola pod ňou. Fajn, hlavne keď nie je veľká zima v noci, lebo tam má dosť miesta na chlad. (Ten sa však dá vyplniť oblečením/dekou/ spacím vakom...

B) Tehotenský spacák/dva spojené spacáky. Hlavne keď bola malá. Pohodlné na dojčenie, len v podsadovom stane som sa bála, že spadnem. V stane na zemi, pohodka.

C)  Fusak – taký ten oldskúlový, z ovčej vlny vnútri po Krančovi máme. Nemá žiadne diery na opraty kočíkové, tak zima tadiaľ nejde. To používame, keď je fakt kosa, plus ju balím do dečky/osušky/spacieho vaku. Už som počula aj o nápade, použiť zimný overal. Neskúšali sme zatiaľ.

     Ako: V podsadovom stane sa s bábom spolu na posteli spí dosť náročne, minulý tábor sme to urobili takto: Ja som spala na podsade, Lu spala v svojom prútenom košíku. Vedľa „postele“ som mala záhradné plastové kreslo, v ktorom som ju dojčila (na dojčenie sa potrebujem oprieť, čo v stane inak nejde) Dojčí sa 1 až 4 krát za noc. Len som ju celú aj s fusakom vytiahla, sadla si do kresla, nadojčila/uspala. Nadránom, už tak nešlo, tak som si to kreslo otočila k podsadovej posteli, strčila si ju do spacáku a dojčila a tak sme ešte hodku dve spánku dali. (v podstate som ja ležala na podsade a baby Lu na tej stoličke- vid foto vyššie) Tento rok som to s tou podsadou nijako nevyhútala, bo sa bojím, že by mi capla na zem. Takže tento rok skúsime tábor v klasickom stane.

V kempoch sme spávali 6 ľudí v jednom stane. Lu to dávala úplne elegantne. Budila sa max 2x za noc, spala vo veľkom spacáku ohnutom na polovicu. Ten čerstvý vzduch a šum potoka sú spánkovými afrodiziakami podľa mňa.

Denný spánok:  v nosiči alebo v šatke. V stane sa mi ju cez deň uspať nepodarilo, ale nepamätám si, že by som to vôbec skúšala(teplóóóó). Minulý rok mávala dva max hodinové spánky, to som sa vždy s niekým poprechádzala, ale teraz máva jeden dvojhodinový – to som lenivá mať ten radiatorík toľko na sebe. Skúsim sa tento rok odpažiť trocha od tábora, dakde do tieňa na deku s knihou. Uvidíme. Manduca je v zálohe. V úplne krízovom scenári ju naložím do auta, 20 min povozím a potom preložím na tú deku v tieni. Verím, že to dáko dáme.

Hračky: 

tri knižky keby dlhodobo pršalo, loptu/balón a inak nič. Hračkový potenciál má: blato, lavór s vodou, seno, ešusy, kamienky, fľaša s vodou a dierkou na vrchnáku, čokoľvek s čím sa dá robiť buchot alebo sa dá presýpať/prelievať. Zistením, že dieťa do troch rokov sa nehrá, ale napodobňuje sa nám otvorila celá škála „hier“. Napríklad „na holenie sa“ ...:) A predsa len zoberiem dake vodovky, temperky a tak na bordel hranie (na tábore sa neporiadok lahšie stratí ako v dvojizbáku).

Oblečko: 

Hlavne také, aby mi nebolo ľúto, že sa zašpiní (veľmi). Keď sa dá tak chodí naboso. Chcela by aj na holo, ale po tom, čo jej surová penne cestovina rozrezala riťulu, keď na ňu spadla, trvám aspoň na gačurách. A čapici. Na slnko sa snažím je dať do vzdušného, ale dlhého oblečka. Aj do lesa. Úplne fasa sú tie pogumované nohavice, ktoré tu kdesi inde tuším spomínam.

Počasie:

Staré známe - neexistuje zlé počasie, len zle oblečený skaut. 

Zima- nababušiť sa, snažím sa nemať pre ňu veľa oblečka,  ak mi chýba – nababuším ju do nášho. Celkom zaujímavé módne kreácie už z toho vznikli.

Teplo – ľanové košielky s dlhým rukávom, klobúčiky, malinový olej (ako opaľovací krém + do vody destká 50ka vodeodolná)

Dážď – v teple – jupí. V zime – počkáme. Gumáky a pršiplášť máme, ale sme ešte  nepoužili. A úplne super sú také tie tenké pogumované gate na traky pre deti – do rosy, do blata v chladnejšom počasí.

Hmyz:

Komáre – ignorujem. Ovady/osy – odháňam (ak neúspešne tak cibuľa, studený nôž a fenistil. Inak ja po uštipnutí pištím viac než Lu)  Kliešte – pred každým jedlom kontrolujem. (Lu ešte nemala, ale deckám na tábore ich nemydlím, nemastím, nevykrúcam - len ťahám von, robím okolo vpichu čierne kruhy centrofixou a tie pozorujem pár dni po) Používali sme aj taký ten protihmyzí náramok (nechcela ho mať na ruke ani na nohe, tak sme jej ho vešali na plienku. Neviem nakoľko fungoval, ale mala som lepší pocit, že som niečo pre istotu urobila. V stane na tábore máme povešanú mätu a na večerné nástupy používam repelent pre deti – repelentujem jej oblečko pred tým než jej ho oblečiem. Plus taká tá klasika, že do lesa dlhé rukávy a ponožky. Inak s Lu väčšinu hmyzu buď pozorujeme alebo ignorujeme alebo robíme ššššššc. 

Tak celkovo: Stanovačka, nie len s deckom ale aj bez neho ma takú pascu, do ktorej sa da ľahko spadnúť. Volá sa „čoeštebudemepotrebovat“. Mňa pred ňou chránia najmä okolnosti. Pri stanovaní v USA som to nemohla riešiť kvôli batožine a mali sme len to, čo nám naši kamoši požičali. Na tábore sa zas spolieham na to, že čo nebudem mať ja bude mať niekto iný. Celkom iné je asi také to kempové stanovanie, zvlášť keď idete z domu a vlastným autom. Lebo auto toho vie veľa odniesť. To aj mňa potom napadá, či si nezoberiem aj podušky a šerbel a Luce odrážadlo. Aj teraz pri plánovaní nasledujúceho tábora som už začala špekulovať, či jej nezobrať dáku malú stoličku a bábiky.... Bez limitu sa balí fakt ťažko. A vlastne sa s bezlimitnou batožinou aj ťažko žije, teda aspoň mne, lebo ja stále niečo hľadám... Preto sa snažím nemať veľa vecí len toľko koľko sa dá pekne uložiť v stane.

Tiež mi treba spomenúť, že čím je dieťa menšie tým príjemnejšie je mať pri stanovaní okolo seba pomocníkov. Keď baby Lu ešte nevedela dobre chodiť – aby ju mal vždy kto podržať. Pred prvým stanovaním kdesi vo svete je tiež celkom dobrý nápad si to vyskúšať u babky na záhrade, nech sa eliminuje stres. ( Stres rodičov nie dieťaťa, dieťa je v pohode keď sú mama s

 tata v pohode). Ono to je celé celkom zábava, ale platí to isté, čo o cestovaní ako takom – stanovanie s bábom si užijete najmä vtedy ak ste si užívali aj stanovanie bez dieťaťa. Mne veľmi na stres a nepokoj pomáha zmierenie sa s nepripravenosťou na všetko. Väčšinou si celkom užívame nečakané situácie, lebo môžeme vymýšľať nečakané riešenia, s ktorými potom machrujeme.  Tak som zvedavá, aké machrovinky vymyslíme tento rok... :)

Juj, tak sa na ten tábor teším! 

PS: Maminy, skautky, čo tak urobiť daký skautský mamatábor? 

Ľudová slovesnosť na materskej dovolenke / Rodina na ceste k spokojnejšej matke.

Ľudová slovesnosť na materskej dovolenke.

Alebo

 Rodina na ceste k spokojnejšej matke.

Našu Lucu mám asi úplne najradšej, keď s ňou nie som. Robí mi to hrozne dobre. A trvalo mi hrozne dlho, kým som na to prišla a začala podľa toho žiť. Ako ste na tom vy?

Najprv sme skúšali utorkové večery – že boli akože moje. Michal po práci zobral malú na pivo (ona spala v šatke a Michal s kamošmi pri Chorvátskom ramene sa pohojdávali malej do rytmu a popíjali pri tom...) a ja som mala čas pre seba – viete umyť dlážky, riady, navariť a tak. Michal mi stále prízvukoval nech si aj odpočiniem, ale ktovie prečo to v tom neporiadku nešlo... Akosi som teda na tých utorkoch netrvala a tak to tak samočinne zakapalo.

Okamihy bez dietka mi však stále naliehavejšie ukazovalo ako mi to robí dobre. Stále naliehavejšia bola aj tesná guma na mojom antikoncepčnom dojčenskom pyžame.  A bývala som hrooozne nervózna a vznetlivá.  Tak sme začali cvičiť. Ja svoje telo a Michal s Lu vzájomnú spoločnosť.

Až po troch mesiacoch od začiatku som si uvedomila, že to cvičenie je asi jediná činnosť, pri ktorej naozaj dokážem úplne vymazať Lucu z hlavy (a aj všetko iné). Zo samotnej nešportovosti môjho ja nemožem povedať, že by som to cvičenie milovala, milujem však ten pocit po ňom. A to zvítanie s bábätkom našim najmilovanejším. A tá cesta busom do fitka. Tá ranná vôňa petržalskej trávy a orgovánu! Tá 9 minútová pohoda v buse, keď môžem len tak hľadieť doblba. Moje zmysly zažívajú nenormálne uvoľnenie. 6 hodín týždenne takto moje ja pookrieva. K Luciške sa vracia spokojná mamina – že sa raz znova prekonala a že s ňou môže opäť byť.

Michal vyzerá tiež spokojne – pekne sa spolu naraňajkujú, osprchujú, urobia ba... posilňujú svoj vzťah a vytvárajú si vlastné spoločné rituály, ktoré by nevznikli, keby sa okolo nich ponevieram.

Toto som teda chcela zvýrazniť - všetkého veľa škodí. Aj veľa (24/7) maminkovania. Toľko k tej ľudovej slovesnosti.

Tým nechcem povedať, že všetky matky majú cvičiť, aby im bolo lepšie. Len odporúčam naučiť sa mať čas pre seba a zároveň dopriať vlastný čas s bábom aj tatinkovi – ale taký naozajstný. Taký, v ktorom nebudete spoza rohu upozorňovať na čapicu, utierať jogurt z okna, zakazovať Nutellu a utišovať veľký plač po páde z botníka. Nechajte ich. Nech sa zo seba tešia, nech si lezú na nervy, nech sa nakŕmia, nech sa utíšia...nech sú spolu. Garantujem vám, že aj vám všetkým bude potom spolu oveľa lepšie.

Má to však jeden háčik. Nefunguje to razzačas a ani uvidimecitopojde. To je pasca „razzačasu“(razzačas ísť sama doktorovi/do divadla/von s kamošmi/na wellness), lebo vtedy akurát otecko zistí, že to bábo ešte príliš potrebuje mamu a mamička sa uistí, že je pokojnejšia, keď má bábo pri sebe. Treba tomu dať istotu pravidelnosti, nech sa tata aj mama zmieri s tým, že to dáko dá, ak by mali náhodou obavu, že sa nedá.

PS: Keby ste hľadali miesto na cvičenie, mne sa veľmi páči vo FITNESSA. Vďaka Duchonko :)

PS ešte jedno: Tiež u mňa platí, že ráno je múdrejšie večera (a.k.a neskôr je múdrejšie teraz) – hlavne pri manželských kolíziách a internetovom nakupovaní.

Cestovanie s bábom - ako na to

Ako na to….

Cestovanie s dieťaťom budete milovať len ak ste milovali aj cestovanie bez dieťaťa. 
To je prvá, základná a nevyhnutná premisa. Ja a Michal cestovanie zbožňujeme - stále viac.

Ako som sľúbila, tu spisujem dáke myšlienky, že ako sa to dá. 

Najprv rozoberiem isté naše východiskové stavy a následne jednotlivé oblasti cestovania -
tj.  dopravné prostriedky, jedlo, spánok, hygiena, batožina...

Default positions: 

(toto sú niečo ako podmienky vďaka, ktorým je pre nás cestovanie s dieťaťom možné a potešujúce)

- zopakujem sa: s michalom milujeme cestovanie odjakživa, má pre nás obrovskú hodnotu - ak niekto naozaj nemiluje cestovanie sám osebe nebude ho milovať ani s dieťaťom

- veľa prespávame kade tade -aj keď sme doma veľmi často doma nie sme. Beháme po Slovensku či okolitých krajinách. Lu aj my sme teda zvyknutí fungovať v rôznych prostrediach. Nie sme na našom byte ničím tak silno ukotvení (a to máme krásny byt:)  aby nám to existenčne niekde inde chýbalo. Keď sa tak zamýšľam -cez víkend doma nocujeme max. raz mesačne. 

- Lu si pekne pospí v aute (asi je naučená tým, že v ňom trávi pomerne veľa času od narodenia) Všimla som si, že ľahšie zaspinká, keď my s Michalom sedíme vpredu a ona má vzadu svoju nudu, ktorá ju uspí. Akonáhle sedí niekto vzdadu pri nej, očakáva, že ju bude zabávať a oveľa ťažšie zaspinká. Plus - Lu je zvyknutá na dve CD v aute, ktoré nosíme všade so sebou (jedno uspávacie a jedno tancovacie). 

- nosenie - naša hruď je pre Lu domovom - a ten má stále so sebou. Vďaka tomu zaspí kdekoľvek kedykoľvek to potrebuje.

- dojčenie - vtedy kedy chce a kde chce, znova nemenná istota, ktorú má všade. Ako vidieť na obrázku aj u Michala na rukách:)

- minimalizmus - aj nás aj pre Lu. Ideme dosť podľa montessori princípov. Hračiek má doma nie veľa a hrá sa najmä s reálnymi vecami - tie tiež nájde kdekoľvek sme. 

- vzájomná starostlivosť o Lu - vždy, keď to je možné- mojou doménou pri starostlivosti o Lu na cestách je dojčenie, uspávanie a nočné vstávanie, Michalovou doménou je nosenie, prebaľovanie a umývanie. Keby sa o Lu naozaj nestaráme spoločne, spoločné cestovanie by nebolo také ľahké a príjemné. (Toto je veľmi podstatné - neznamená to, že Michal mi s Lu pomáha - naozaj sa o ňu staráme spoločne.)

A teraz jednotlivé oblasti: 

Výber destinácie 

- Keby nebolo Lu, šli by sme na Madagaskar. ale tam je malária… Ideme tam, kde Michal zoženie lacné letenky a je to pre Lu bezpečné (nie sú potrebné očkovania a nie sú zdravotné riziká). (+Máme dobré kontakty na odborníkov na tropickú medicínu). A ešte chodíme aj tam, kde máme kamošov (Brusel, Ljublana, Amsterdam, Edinburg, Makov …)

Batožina 

- čím menej tým lepšie. 
- úplne odmietame pravidlo - byť pripravený na každú situáciu - nečakané situácie riešime vtedy, keď sa vyskytnú(tj. žiadna polkilová lekárnička, dáždniky,…) V rámci prevencie nosíme len smectu a antibiotiká pre baby Lu. 
- oblečenie - len nevyhnutné podľa destinácie - max. na týždeň- ak sme dlhšie, perieme. 
- každý jednu vlastnú knihu plus jednu o výchove a jednu o manželstve. 
- hračky - jednu fejkovú peňaženku  (stará peňaženka + neplatné peniaze a karty), s ktorou sa Lu hrá (a ktorú by sme dali zlodejom, keby dáku chceli) + v malom uzatváracom vrecku drobné prkotinky na stratenie (gombíky, gorálky, rôzne štuple, gaštan, rôzne zatváracie cvoky - vyťahuje, prekladá, rozhadzuje stále dookola) napr. z lietadla sú super hračky - plastové lyžičky a misky - na pláži s pieskom, vodou a kamienkami sa s nimi hráva. Významnú úlohu zohrávajú nálepky(lepíme najme na tatinka:)  a nafukovací balón (výfuk a náfuk podľa potreby) - je to malé a vynikajúco to dieťa zabaví. Nálepky hlavne v lietadle a balón zas po letiskách Lu naháňa. 
- nevyhnutná kozmetika v cestovných baleniach - kefky, pasta, deodoranty,  baby Lucin sprcháč pre všetkých, cestovný dezinfekčný sprej, malinový olej (ako opaľovací krém). Ide o to nebrať pre každého zvlášť to isté (šampón,sprcháč…) - používame všetci to isté (kedysi to bolo unisex teraz je to detské) 
- plienky - na konci procesu balenia nimi vypcháme prázdne dierky v batohu- vezmeme koľko sa zmestí, zvyšok dokúpime - plus v každom lietadle nám dajú, ak si vypýtame. To platí o plienkach a jedle pre deti - kto v lietadle prosí , ten dostane. (mimo lowcostov)
- nie kufre - sú ťažké samé osebe - jeden 35l batoh na chrbát (Michalov) a jedna cestovka cez plece (Michalove) + moja kabelka + baby Lu v manduce.

- iné rôzne- dve cestovateľské (ľahké a rýchloschnúce osušky, jedna veľká obyčajná plachta(podloženie, prikrytie, na pláž…. ), prázdna veľká plastová taška na zips(na nákupy v mieste destinácie) , špaldové tyčinky príp. iné drobné lakocinky pre Lu, malinká touch-me baterka(po ruke pod vankúšom na nočné dojčenie a tak)
- ak by nám niečo existenčne chýbalo tak kúpime tam, kde sme. 
- beriem so sebou aj malú plastovú uzatvárateľnú nádobu - do toho jej zväčša z raňajok uchmatnem, čo jej zrovna chutí

- ovocie, zelenina, cestovina, polievka… - taká rezerva jedla ak by sme my mali na obed street food. 
- aj do teplých krajín vždy berieme teplé pyžamo a svetrík (kvôli klíme) a kvôli slnku nosí Lu len bodyčká s dlhým rukávom a dlhé gate(také letné)

Cesta 

- šli sme s ňou už lietadlom, loďou, vlakom,metrom,

busom aj autom. 
- lietadlom - pre dieťa do 15 kg si môžete vybaviť zdarma nad 4hod letu (nie v lowcostoch) bassinet (na obrazku nižšie). Taká akoby postieľka, čo sa pripevní na stenu pred vaše sedadlo - Lu to má zväčša rada - na hranie(je odtiaľ dobrý výhľad a niekedy zabáva seba i celé lietadlo:)

 i spanie (zaspí pri dojčení a potom ju preložíme) niekedy, keď ťažšie zaspáva - pomôže väčšie ticho a väčšie prítmie tak sa s ňou michal na 15 min. s manducou zavrie na wc a uhompáľka. 
- auto - rada má autosedačku, z ktorej vidí von oknom, inak v ňom spí, počúva hudbu, rozmýšľa, zobká malé lakocinky a sa dojčí. A v telefóne mam stiahnutú 1 časť  Macka Uška pre prípad núdze.
- s dieťaťom je super, že vás všade pustia skôr a dajú lepšie miesto. (skoro všade, kde sú rady sme my vpredu vďaka nej) a tiež sú ľudia prívetivejší a povoľnejší vďaka nej:) a dokonca aj Ryanair má povolenku na 5kg batožiny navyše pre bábo. Z USA si bez letenky mohla vziať až 23 kg:) + každé bábo má bezplatne do lietadla nárok na kočík i autosedačku (aj lowcost lety). (Kočík treba dať na check in-aby vám naň dali baggage tag- odovzdávate ho  však až pred vstupom do lietadla, pri checkine vám naň nalepia len tú nálepku- taký je správny a regulérny postup. Už sme však pre krátkosť času checkin vopred pre kočík odignorovali a tú nálepku nám vytlačili a nalepili pred vstupom do lietadla). Ak prestupujete tak kočík vám vrátia až v cieľovej destinácii, nie na medzipristátí - ale na väčšine veľkých letísk sú erárne kočíky (zväčša sú pre detských kútikoch).

Spánok 

- Lu stačí spať 12 hod nočný spánok + min 1,5 hod v 1/2 denných spánkoch. Zaspí v aute, manduce alebo pri dojčení.  Spať ide vtedy, keď zíva, alebo šúcha očká - neriadime sa hodinami, ale jej signálmi (ktoré sú pomerne pravidelné ako hodiny:).
- Časový posun zvláda lepšie ako my. Skrátka rozdiel prespí. Po návrate z Malajzie sme spali od 16:00 do 7:00 a ďalší deň od 18:30 do 7.00. Inak čo sa týka časového rozdielu - snažíme sa Lu len nevyhnutne naň prispôsobiť (napr. v Singapure chodila spávať o polnoci (čo je 17:00 u nás, tj o dve hodiny skôr ako doma a vstávala o 12:00 na obed (tj. o dve hod. skôr ako doma)
- V lietadle pýtame ten basinet, na letisku sme uspali v manduce

a potom dali do veľkého hlbokého kresla a príkrili osuškou, aby mala prítmie. 
- Doma spáva zväčša s nami v posteli (máme veľmi veľkú)- na cestách tak isto. Alebo jej k posteli našej prisunieme veľké kreslo/malý gauč alebo ak je zem mäkká a čistá ustelieme jej vedľa postele na troch vankúšoch (v každom hoteli nám ich dajú ak vypýtame) - tým len chcem povedať, že vždy sa nejako dá. V stane spinkala vo fusaku alebo so mnou v tehotenskom spacáku (ale aj do normálneho vojdeme). 

Hygiena

-Jasné, že na ňu dbáme dôkladnejšie najmä pri výbere ubytka i reštík.
-Prebaľujeme vždy keď treba, kdekoľvek, kde je tečúca voda (Michal to celé zvláda vo vzduchu, je to prebaľovací macher.)
-Používame dezinfekčný sprej na ruky a vlastne na všetko-taká univerzálna dezinfekčná voda.
-Sprchuje sa s nami - do vane/sprchy položíme na zem uterák a na ňom je ona, sprchujem sa jej sprchacom a krémujem jej malinovým olejom ako ona. 98% sa s ňou sprchuje Michal. Sú to vodníci a mojkáči. 

Jedenie 

- Lu papá vtedy, kedy my (navyše sa sem-tam podojčí), papá to, čo my (nie tak pikantné a ochutené), vždy keď sme v reštike/v stánku požiadali dali nám pre ňu čisté cestoviny alebo ryžu, zeleninu a ovocie. Na strane môjho taniera, kde sedí Lu mám veci, čo mi môže kradnúť (to jej najviac chutí), berieme aj dáke výživy so sebou a vždy, keď si vypýtate v lietadle tak aj tam majú baby food (aj plienky:) Kto žiada, dostane. 
- ľudia často dávajú Lu rôzne lakocinky - dovolíme jej si ich zobrať, poďakujeme, necháme ju sa s tým pohrať a potom, keď o to stratí záujem to my(nie ona) zjeme :) (je dobrá foodraiserka:) 

Čas a peniaze

- Kde berieme čas na cestovanie? - všade. Víkendy, sviatky, každý poldeň sa ráta. (Keď odchádzame z domu o 14:00 tak doobeda ide Michal ešte do práce, keď prichádzame domov o 14:00 tak poobede ide Michal ešte do práce). Vianoce a Veľkú noc ako i ostatné dni prac.pokoja využívame zväčša na cestovanie. A keď už Michal nemôže tak ideme s Lu samé alebo s niekym iným. 
- Kde berieme peniaze na cestovanie? - šetríme ich a zarábame ich. Aj s bábom cestujeme nízkorozpočtovo, aj s bábom niekedy jeme na ulici street food (Lu dávam zásoby z hotelových raňajok)nekupujeme hovadinky, hľadáme zľavy na atrakcie a výlety si robíme po vlastnej osy bez sprostredkovateľa, ceny zjednávame (máme  celé scénky nacvičené:). Michal má popri svojej práci ďalší polovičný úväzok a ja tiež popri materskej robím na dákych projektoch. Keď sa dá, tak pracujeme a keď sa dá tak cestujeme. 
Cestovanie je pre nás investícia - do vzdelávania, do vzájomných vzťahov a nezabudnuteľných spomienok. 

Čo je pri cestovaní s baby Lu iné? 

- doprajeme si vyšší komfort kvôli nej 
- pri výbere úbytka (aby bola klíma, väčšia posteľ alebo k posteli gaučík)
- pri doprave - radšej prenajmeme auto ako cestovať lokálnymi busmi. (Kedysi sme často hľadali parťákov na zdieľanie nákladov napr. do požičaného auta, to teraz nerobíme, lebo s Lu chceme byť prispôsobení jej potrebám a nechceme tým limitovať ostatných-napr. keď v aute zaspí nezastavujeme až pokým sa nezobudí)
- pri jedle - sem tam platíme tie drahé raňajky v hoteloch

bo tam je veľký výber jedál, čo môže Lu aj jesť, aj si nabaliť na zvyšok dňa (pečivko, ovocie..) 
- máme menej batožiny, lebo 9 kg zaberá Lu
- menej čakáme v radoch (keď máme bábo púšťajú nás dopredu)
- viac spíme (Lu spí nočný spánok 12 hod- my dáme tak 8-10)

Zatiaľ sme prišli na tieto nevýhody/obmedzenia cestovania s baby Lu:

- nulový nočný život
- žiadne veľké zdieľané hostelové izby
- nestopujeme, ale berime stopárov (splácame:)
- dlhšie nám trvá vychystať sa dakam

Pár náhodných poznámok (iné oné:)

- od Lucinych troch mesiacov hovorí Michal s Lu len po anglicky - pri cestovaní rozumie, keď na ňu ľudia hovoria po anglicky (reaguje na pokyny)- myslím, že to je príjemné aj pre ňu, aj pre ľudí čo stretáme. 
- kočík- priniesli sme z US, keď mala Lu rok(dovtedy sme žiadny nemali). Posledné razy ho berieme na cestovanie - vozíme v ňom batožinu. 
- verím, že dieťa potrebuje aj režim aj rituály aj istoty - my tie naše máme, len sú prenosné.


Pred tým ako Lu dovŕši dva roky(dovtedy má letenku zdarma) máme ešte pár ciest naplánovaných.

A potom? Potom sa snáď ku nám pridá ďalší človiečik, čo bude mať letenku zadarmo...

Ako to začalo a čo nám to dáva

Ako to začalo? 

Počatím:) :) :)

Lucuškinou cestou na svet mali skončiť naše cesty po svete. Tak sme s tým boli zmierení. A netrápilo nás to. Veď sme mali baby Lu. 

Naša prvá spoločná cesta lietadlom vlastne ani nebola cesta. Šli sme s Michalom na služobku do Bruselu.  A celé tri dni sme strávili len s kamarátmi, u kamarátov alebo v parku. Zistili sme, že letu s Lu sa netreba báť. To bolo v marci, keď mala malá Lu 5 mesiacov.  

Predtým sme trávili mimo nášho bytu dosť veľa víkendov - duchovná obnova pre rodiny v Rodinkove, silvester na chate s kamošmi v Lazoch pod Makytou, adventný víkend v skautskom dome v Štiavnici, víkendy u našich v Bzinciach.

Tak sme postupne zisťovali, že spokojnosť baby Lu nie je viazaná na miesto, ale na nás, prázdnu plienku a plné prsko. To jej vieme zabezpečiť všade. 

Koncom júna nás čakala cesta na ostrov La Gomera- to bola celkom fuška - 3 hodiny v aute, 2 na letisku, 5 hodín v Ryanair,

hodina v taxíku, 2 hodiny na lodi a ďalšie dve v autobuse. Baby Lu šla svojím tempom, pozorovala svet z manducy alebo si spinkala - rovnako ako doma. 

Vtedy sme už mali kúpené letenky do USA - mesačný roadtrip s mojimi rodičmi. 13 hodinový let do Los Angeles. 

Lu bola už letecký suverén, vyškierala sa na spolucestujúcich a rozvaľovala sa tróniac si v bassinete svojom.

Za mesiac sme prešli sme vyše 5 500 km po západnom pobreží USA, pozreli si fontánovú šou v Belaggiu vo Vegas, prebicyklovali sa z pier 39  na Golden Gate bridge, ochkali v Grand Canyone, stanovali v Zions parku aj v Yellowstone (všetci 6 v jednom stane:), preleteli zo Salt Lake City do DC, kde bola s nami baby Lu priamo na rozprave Amerického Kongresu, prešli sa po Central parku a obdivovali NYC z Rockefelerovho centra. Baby Lu bola skvelý spoločník, net-worker, stmelovač. Mala 10 mesiacov a začala tam chodiť. 

Ešte pred USA som s ňou bola na dvojtýždňovom skautskom tábore - spávali sme v podsadovom stane. Nebolo to (pre mňa) také ľahké ako som si predstavovala, ale tento rok ideme isto znova. Hrozne sa teším na žatvu a na potok a na les a na táborák. Spomínam to však preto, lebo skaut ma uistil, že stan, spacák či minimum tradičného štandardu s Lu zvládame. 

Keď sa tak zamyslím - všetky naše cesty, akokoľvek sa zdajú náročné, nepresahujú našu dosť širokú zónu cestovateľského komfortu. Považujem to za jeden z kľúčových dôvodov prečo sa nám s Lu tak dobre túla po svete - na cestách sme vo svojom živle, veľmi spokojní, nestresovaní, vytešení. Je evidentné, že baby Lu sa teší, keď sa my tešíme, rovnako ako sa my tešíme, keď sa teší ona. 

Jasné, že okolo seba máme kopu ľudí, ktorí sú presvečení, že s deťmi sa nemá cestovať. Aspoň nie prvé dva roky. Aj my sme si to mysleli. Až pokým sme s tým nezačali. 

Verím, že dôvodov, prečo sa s bábom nemá/nedá cestovať poznáte celkom dosť. 

Rada by som vám postupne predstavila spôsoby, ako sa to dá. Pred „ako cestujeme“ však odbočím k tomu „prečo cestujeme“. 

Čo nám to dáva…. 

Keď sme my traja na cestách - celý svet je náš a my sme si celým svetom. 

Žiadne maily, žiadne riady, žiadne omrvinky na zemi, plný prádlový kôš či rozhádzané hračky a zvoniaci telefón nás nevyrušujú. Vieme, že každý deň je špeci a od rána do večera si ho spoločne  a radostne užívame. Veľa, veľa sa tešíme  - z drobností - z toho ako sa Lu ráno usmieva, ako kýva ľuďom na ulici, ako olizuje morskú vodu, zo západu slnka,  z nádherného výhľadu pri raňajkách, zo spoločnej vychádzky po prírode, z hrania sa v piesku, z toho že Lu spí a my nie:). (zatiaľ to vyzerá ako bežný deň doma, čo?). Každý okamih je malá slávnosť - ktorú zažívame naplno a 100% spoločne - to sa nám už doma nedarí tak dokonalo. Predsa len - tie omrvinky a maily a ….. 

Je to paradoxné, ale doma nám je naozaj ťažšie byť jeden pre druhého skutočne prítomným. Keď spolu cestujeme máme vlastne rodičovskú dovolenku obaja :) A keď sa vrátime domov - nanovo sú nám vzácne veci doma - naša posteľ, plná chladnička, hračky, knižky, susedia, babičky, vychádzky pri Chorvátskom ramene, … Po každej ceste si uvedomujeme ako nám je doma veľmi dobre. :)

Ešte sa vrátim vrátim k tej skutočnej prítomnosti.

Má pre mňa zásadný význam. Všimla som si, že doma sa nám niekedy naše spoločné rozhovory s Michalom scvrknú do takého režijno logistického módu - o tom, čo bolo, čo bude, čo treba vybaviť, čo už je vybavené, čo Lu zjedla, aká bola plienka a tak…. Niežeby to bolo zlé, len je to také netaké. Si tak len s Michalom referujeme svoje dianie. Stávame sa takýme reaktívnymi rodičmi a manželmi.  

Práve naše cesty nás nanovo k sebe približujú. Spoločných 24 hodín, bez už spomenutých rušičov, nám dáva priestor na hlbšie zamyslenie, vzájomné zdieľanie. Práve na cestách tvoríme naše plány, vízie a sny. A zároveň si ich tam neraz aj plníme. Počas cestovania sa naše manželstvo i rodičovstvo prebúdza. Často si aj povieme, že aj doma si raz do týždňa urobíme taký večer - že si pokecáme, o tom ako chcemu Lu vychovávať a ako budovať náš vzťah alebo si len tak zahráme spolu karty. Vždy nám to ide akosi ľahšie, keď sme sami na cestách. Vtedy z nás opadne režijný smog a viac sa otvárajú a spájajú naše vnútorné svety. 

A potom také tie staré známe faktory, ktoré cestovanie ľuďom prináša - skvelý oddych, spoznávanie iných kultúr,

ochutnávanie nových jedál, zaujímaví ľudia, krásne miesta, nezabudnuteľné zážitky - o tom všetkom cestovanie je - aj bez dieťaťa. S bábom je to ešte silnejšie. Oddych si viac cením, kultúry viac vnímam, jedla viac skúmam (či ich môže aj baby Lu), nad ľuďmi sa viac zamýšľam (predsa len, aj toto je svet, do ktorého naše bábo rastie), miesta a zážitky sú s bábom ešte viac nezabudnuteľné - lebo pri nich rastú zuby a odohráva sa mnoho prvých krát (prvé pitie zo slamky, prvý kokosový orech, prvé ne-ne-ne, prvé ciky do trávičky…)

Isto majú v niečom pravdu aj tí, čo veria, že s malými deťmi sa cestovať nemá. Verím však, že my sme vďaka nemu šťastnejší a lepší už nielen ľudia, ale aj rodičia. A máme skvelé a šťastné bábätko. Aj keď niekedy kvôli odletu ide neskôr spať.