Ako to začalo a čo nám to dáva

Ako to začalo? 

Počatím:) :) :)

Lucuškinou cestou na svet mali skončiť naše cesty po svete. Tak sme s tým boli zmierení. A netrápilo nás to. Veď sme mali baby Lu. 

Naša prvá spoločná cesta lietadlom vlastne ani nebola cesta. Šli sme s Michalom na služobku do Bruselu.  A celé tri dni sme strávili len s kamarátmi, u kamarátov alebo v parku. Zistili sme, že letu s Lu sa netreba báť. To bolo v marci, keď mala malá Lu 5 mesiacov.  

Predtým sme trávili mimo nášho bytu dosť veľa víkendov - duchovná obnova pre rodiny v Rodinkove, silvester na chate s kamošmi v Lazoch pod Makytou, adventný víkend v skautskom dome v Štiavnici, víkendy u našich v Bzinciach.

Tak sme postupne zisťovali, že spokojnosť baby Lu nie je viazaná na miesto, ale na nás, prázdnu plienku a plné prsko. To jej vieme zabezpečiť všade. 

Koncom júna nás čakala cesta na ostrov La Gomera- to bola celkom fuška - 3 hodiny v aute, 2 na letisku, 5 hodín v Ryanair,

hodina v taxíku, 2 hodiny na lodi a ďalšie dve v autobuse. Baby Lu šla svojím tempom, pozorovala svet z manducy alebo si spinkala - rovnako ako doma. 

Vtedy sme už mali kúpené letenky do USA - mesačný roadtrip s mojimi rodičmi. 13 hodinový let do Los Angeles. 

Lu bola už letecký suverén, vyškierala sa na spolucestujúcich a rozvaľovala sa tróniac si v bassinete svojom.

Za mesiac sme prešli sme vyše 5 500 km po západnom pobreží USA, pozreli si fontánovú šou v Belaggiu vo Vegas, prebicyklovali sa z pier 39  na Golden Gate bridge, ochkali v Grand Canyone, stanovali v Zions parku aj v Yellowstone (všetci 6 v jednom stane:), preleteli zo Salt Lake City do DC, kde bola s nami baby Lu priamo na rozprave Amerického Kongresu, prešli sa po Central parku a obdivovali NYC z Rockefelerovho centra. Baby Lu bola skvelý spoločník, net-worker, stmelovač. Mala 10 mesiacov a začala tam chodiť. 

Ešte pred USA som s ňou bola na dvojtýždňovom skautskom tábore - spávali sme v podsadovom stane. Nebolo to (pre mňa) také ľahké ako som si predstavovala, ale tento rok ideme isto znova. Hrozne sa teším na žatvu a na potok a na les a na táborák. Spomínam to však preto, lebo skaut ma uistil, že stan, spacák či minimum tradičného štandardu s Lu zvládame. 

Keď sa tak zamyslím - všetky naše cesty, akokoľvek sa zdajú náročné, nepresahujú našu dosť širokú zónu cestovateľského komfortu. Považujem to za jeden z kľúčových dôvodov prečo sa nám s Lu tak dobre túla po svete - na cestách sme vo svojom živle, veľmi spokojní, nestresovaní, vytešení. Je evidentné, že baby Lu sa teší, keď sa my tešíme, rovnako ako sa my tešíme, keď sa teší ona. 

Jasné, že okolo seba máme kopu ľudí, ktorí sú presvečení, že s deťmi sa nemá cestovať. Aspoň nie prvé dva roky. Aj my sme si to mysleli. Až pokým sme s tým nezačali. 

Verím, že dôvodov, prečo sa s bábom nemá/nedá cestovať poznáte celkom dosť. 

Rada by som vám postupne predstavila spôsoby, ako sa to dá. Pred „ako cestujeme“ však odbočím k tomu „prečo cestujeme“. 

Čo nám to dáva…. 

Keď sme my traja na cestách - celý svet je náš a my sme si celým svetom. 

Žiadne maily, žiadne riady, žiadne omrvinky na zemi, plný prádlový kôš či rozhádzané hračky a zvoniaci telefón nás nevyrušujú. Vieme, že každý deň je špeci a od rána do večera si ho spoločne  a radostne užívame. Veľa, veľa sa tešíme  - z drobností - z toho ako sa Lu ráno usmieva, ako kýva ľuďom na ulici, ako olizuje morskú vodu, zo západu slnka,  z nádherného výhľadu pri raňajkách, zo spoločnej vychádzky po prírode, z hrania sa v piesku, z toho že Lu spí a my nie:). (zatiaľ to vyzerá ako bežný deň doma, čo?). Každý okamih je malá slávnosť - ktorú zažívame naplno a 100% spoločne - to sa nám už doma nedarí tak dokonalo. Predsa len - tie omrvinky a maily a ….. 

Je to paradoxné, ale doma nám je naozaj ťažšie byť jeden pre druhého skutočne prítomným. Keď spolu cestujeme máme vlastne rodičovskú dovolenku obaja :) A keď sa vrátime domov - nanovo sú nám vzácne veci doma - naša posteľ, plná chladnička, hračky, knižky, susedia, babičky, vychádzky pri Chorvátskom ramene, … Po každej ceste si uvedomujeme ako nám je doma veľmi dobre. :)

Ešte sa vrátim vrátim k tej skutočnej prítomnosti.

Má pre mňa zásadný význam. Všimla som si, že doma sa nám niekedy naše spoločné rozhovory s Michalom scvrknú do takého režijno logistického módu - o tom, čo bolo, čo bude, čo treba vybaviť, čo už je vybavené, čo Lu zjedla, aká bola plienka a tak…. Niežeby to bolo zlé, len je to také netaké. Si tak len s Michalom referujeme svoje dianie. Stávame sa takýme reaktívnymi rodičmi a manželmi.  

Práve naše cesty nás nanovo k sebe približujú. Spoločných 24 hodín, bez už spomenutých rušičov, nám dáva priestor na hlbšie zamyslenie, vzájomné zdieľanie. Práve na cestách tvoríme naše plány, vízie a sny. A zároveň si ich tam neraz aj plníme. Počas cestovania sa naše manželstvo i rodičovstvo prebúdza. Často si aj povieme, že aj doma si raz do týždňa urobíme taký večer - že si pokecáme, o tom ako chcemu Lu vychovávať a ako budovať náš vzťah alebo si len tak zahráme spolu karty. Vždy nám to ide akosi ľahšie, keď sme sami na cestách. Vtedy z nás opadne režijný smog a viac sa otvárajú a spájajú naše vnútorné svety. 

A potom také tie staré známe faktory, ktoré cestovanie ľuďom prináša - skvelý oddych, spoznávanie iných kultúr,

ochutnávanie nových jedál, zaujímaví ľudia, krásne miesta, nezabudnuteľné zážitky - o tom všetkom cestovanie je - aj bez dieťaťa. S bábom je to ešte silnejšie. Oddych si viac cením, kultúry viac vnímam, jedla viac skúmam (či ich môže aj baby Lu), nad ľuďmi sa viac zamýšľam (predsa len, aj toto je svet, do ktorého naše bábo rastie), miesta a zážitky sú s bábom ešte viac nezabudnuteľné - lebo pri nich rastú zuby a odohráva sa mnoho prvých krát (prvé pitie zo slamky, prvý kokosový orech, prvé ne-ne-ne, prvé ciky do trávičky…)

Isto majú v niečom pravdu aj tí, čo veria, že s malými deťmi sa cestovať nemá. Verím však, že my sme vďaka nemu šťastnejší a lepší už nielen ľudia, ale aj rodičia. A máme skvelé a šťastné bábätko. Aj keď niekedy kvôli odletu ide neskôr spať.